Malorka ma prekvapila
Musím sa priznať, že ma Malorka prekvapila. Možno trochu zaskočila. Samozrejme, pozitívne.
Predstavovala som si ju inak. Ako destináciu, kam sa chodí za horúcim slnkom, teplým morom a all-inclusive ničnerobením. Last minute. First minute. Kde sa budúce nevesty a ženíchovia lúčia so slobodou a bujaré párty sa končia až nadránom.
Kedysi tu býval Mário a ja som mu sľubovala, že raz prídem. Ten sa však už dávno odsťahoval. A keď som konečne pristála v Palme, čakala na mňa úplne iná Malorka. Pritiahla si ma do náručia a už ma nepustila.
Áno, bolo tu horúce slnko aj plač detí z preplnených pláží. No zároveň som tu našla čosi viac. Takmer prázdne zátoky. Morskú vôňu soli. Dramatické útesy a nekonečné výhľady. Za jedným rohom mesta boli uličky preplnené, za druhým zívali prázdnotou. Kde sa všetci vytratili? Spoza zavretých okeníc sa cez víkend ozývali tóny španielskej hudby a hlasná vrava.
A boli tu hory. Nie až také vysoké, ale o to fascinujúcejšie. Na turistických chodníkoch takmer nikto. A tie kľukaté cesty s nezabudnuteľnými výhľadmi! Také nevidíte každý deň. Pokiaľ teda na tej Malorke nežijete. Nič nie je ďaleko, ale zase až tak blízko to nie je. Dopoludnia ste pri mori a večer v horách. Možno to bol tento ostrov, možno len sezóna… jesenná pohodička.
Plávali sme v priezračnom mori, pozorovali západy slnka, jedli chutné ryby a lízali zmrzlinu. Teplý vánok v mokrých vlasoch. Radosť zo života. Únava po dňoch nabitých dobrodružstvami. Ľahkosť bytia a možnosť byť sama alebo splynúť s davom turistov. Niekde bolo ľudí veľa, inde nikoho. Ľahla som si do piesku a pozorovala, ako oblaky uháňajú na opačný kraj sveta.
A práve tu som, neuveríte, objavila svoj najobľúbenejší jogurt s príchuťou manga a pomaranča.
Malorka má všetko, čo si môžete priať. Teraz už chápem, prečo sa sem všetci chcú presťahovať.
Už sa sem chcem presťahovať aj ja.