Po raňajkách sme si vyzdvihli auto v požičovni Avis. Chalani zatiaľ pobalili a odubytovali nás v hosteli. Pri hľadaní autopožičovne sme spoznávali zákutia mestečka Launceston. V informačnom centre sme si kúpili Holiday Pass, ktorý platí dva mesiace a povoľuje vstup autám a ich pasažierom do národných parkov.

V Tasmánii sa nachádza 17 dostupných národných parkov. V centre nám dali brožúru “National Parks, Forests and Waterways Tasmania – Visitors’ Guide”, v ktorej sa nachádza zoznam kempov a možné aktivity po celej Tasmánii. Zobrali sme si aj “Tasmania‘s Great Short Walks”, so zoznamom najpopulárnejších a najkrajších krátkych turistických chodníkov a túr po celom ostrove.

Vošli sme do autopožičovne. Písal sa rok 2007 a pre mňa to bola prvá skúsenosť s požičiavaním si auta. Myslím, že aj pre zvyšok partie. Auto sme si objednali prostredníctvom internetu. Pri objednávke od nás nežiadali detaily z kreditnej karty, na mieste prebratia auta však kreditnú kartu pýtali. V prípade, že by sme auto nevrátili, aby mali akú takú poistku. Na karte malo byť minimálne $1000. Našťastie, Juraj kreditnú kartu mal, a tak zahránil náš výlet. Aj keď stav jeho účtu sa rovnal nule. Nikomu sme nič nepovedali a našťastie nikto nič nekontroloval. Za požičanie auta sme chceli zaplatiť v hotovosti. Zamestnanec autopožičovne nám oznámil, že sa platí až pri odovzdaní auta. Marci a Juraj, naši vodiči, podpísali papiere a už sme sedeli v modrej Corrole Ascent.