Počasie sa vôbec neumúdrilo a my sme sa vybrali v pršiplášťoch po zablatenej cestičke do zeleného pralesa smerom k vodopádom. Cestou sme objavili bane a zistili, že kedysi sa tu nachádzal najstarší most, po ktorom vlak North East Dundas prevážal ťažené suroviny. Vodopády padajú z výšky 104 metrov, ale nie sú veľmi vodnaté. Najviac nás zaujal visiaci most, na ktorom mohli byť súčasne iba dvaja ľudia. Mosty ma jednoducho fascinujú. O tri hodiny sme opäť stáli na parkovisku.

Chceli sme pokračovať v ceste, ale nikomu sa nechcelo stavať stany potme v nepriaznivom počasí. Našťastie sme v meste objavili tabuľu, ktorá nás priviedla do kempu. Na dverách recepcie, visel odkaz: “Zatvárame o šiestej hodine. V prípade, že prídete neskôr, nájdite si, prosím, miesto na stanovanie sami.” Tak sme si našli miestečko s mäkkou trávou. Začalo opäť pršať. Večer sme strávili v spoločenskej miestnosti. Kvapky dažďa stekajúce po strechách stanov nás sprevádzali do sveta snov. Spali sme ako v bavlnke.